Pavol Kotos - básnik, prozaik - Obec Slivník - oficiálna stránka

Prejsť na obsah

Hlavná ponuka:

Pavol Kotos - básnik, prozaik

Kultúra

V Silvaši sa 12. marca 1922 narodil Pavol Kotos, ktorý svojím vzťahom k sakrálnej poézii či próze predurčil svoje krátke duchovné smerovanie. Pochádzal z chudobnej rodiny, ale rodičia spravili všetko, aby ich syn obdarený talentom úspešne ukončil gymnaziálne štúdium v Prešove. Už v posledných rokoch štúdia ho postihli vážne zdravotné problémy, ktoré ho už neopustili počas ďalšieho tvorivého života. S krutou životnou realitou bola spojená aj jeho poézia, ktorá v sebe spájala clivotu srdca s duchovným zmierom a vyrovnanosťou s vlastným osudom. Napriek chorobe pracoval v časopise slovenskej mládeže Plameň, kde viedol rubriku Hádanky. Zakrátko nastúpil do Spolku sv. Vojtecha, kde písal a uverejňoval v rôznych časopisoch svoje novely a básne. V roku 1942 sa jeho zdravotný stav prudko zhoršil. Po nemocničnom liečení odišiel do Vysokých Tatier, kde bol tiež hospitalizovaný. V septembri roku 1942 ho previezli domov do Silvaša, kde prežil posledné dni svojho života, odovzdaný do vôle Božej. Zomrel dvadsaťročný, vyrovnaný, tichý, zmierený so svojím osudom i ťažkou chorobou 30. septembra 1942. Paľo Kotos bol skutočne veľkým básnickým talentom. Všetko, čo miloval – zomrelo, ako kvety jarné, len jeho poézia i próza zostali živými svedkami tvorivého rozletu. Jeho poetický odkaz žije v jeho básňach, z ktorých vám niektoré ponúkame.

Mladá pieseň
Keď pustovníkom raz sa stanem,
oddám sa svätej túžbe,
nebo sa skloní s úžasom
až k samučičkej zemi.
Noc bude krajšia ako teraz.
Dni budú chodiť s ľaliami
v zástupe ako deti.
Večerom príde Kristus sám
- budeme spievať žalmy a plakať.
Ráno nás nájde v slzách tak,
až povie Kristu usmiaty:
Otec sa nehnevá.
Keď pustovníkom raz sa stanem,
všetko dám Bohu,
len spomienky
pošlem vám na pamiatku...

Večer
Tam v diaľke kdesi
kovový zvona hlas
uspáva lesy.
Tam v diaľke bielej
ktos tíško vzdychá
modlí sa ruženec
na prstoch ticha.
Tam v rade bielom
chalúpky stoja
v jednej ma spomína
mamička moja.

S matkou na cintoríne
Nepoznal som nikdy teplo dlane
a láskou prosil u dverí
a odtiaľ musel – Kriste Pane,
samému sebe neverím.
Raz odísť musíš! Padnúť k zemi,
to nie je ani bolestné,
poslušne odísť k diaľkam nemým,
zabúdať všetko telesné.
Keď pôjdem i ja, neplač mami,
na hrob mi polož ľaliu -
ten zlomok výšky medzi nami
dve srdcia láskou prebijú.

Žalujem
Pre slzy mamičky, pozri, zas plakala,
pre nádej otcovu, jeho tvrdé slová,
pre bolesť dievčiny, čo ma dnes bozkala,
cez slzy v spomienke ťažšej od olova.
Pre krásu miloty obelených polí,
hôr, chalúp, dediniek – ako snehy /tichú,
pre moju lásku k tým, čo ešte neboli,
pre nádej poslednú rozzvučanú v tichu
žalujem v bolesti Bolestnej Matičke,
žalujem do noci najkrajšej hviezdičke,
žalujem bielym dňom, žalujem osudu,
žalujem očiam tým, čo plakať nebudú,
že vädne život môj!
Všetko, čo milujem
zomiera nevinne ako kvety jarné,
keď ich mráz podkosí. - A preto
žalujem,
žalujem, žalujem!... Márne?

Starý cintorín – miesto odpočinku mladého básnika Pavla Kotosa a členov rodu Véčejovcov (Vécsey)
Jeden zo slivníckych krížov v poli

Kríž v poli
V purpure na horách deň s plačom čaká smrť,
posledný slnka lúč kríž v poli hladká.
Na očiach Kristových odkvitá slzami Láska.
Keď večer rozkvitnú na poli fialky
a hviezdy chvejú sa ako kvapky rosy
vo vánku – ku krížu ktos smutný žaloby nosí.
Dva zraky zmučené stretli sa v bolesti
- noc závoj prestrela cez polia, lúky -
pod krížom v slzách ktos prežíva Kristove muky.
Tma úzkosť prelieva do ticha nemých hviezd,
pod krížom kľačím sám – v pokore iný -
a ruky zopäté.
Otče - odpusť nám viny.

Návrat na obsah | Návrat do hlavnej ponuky