História školstva - Obec Slivník - oficiálna stránka

Prejsť na obsah

Hlavná ponuka:

História školstva

Inštitúcie > Školstvo > História

Zachované záznamy v Maďarskom národnom archíve v Budapešti uvádzajú, že roku 1600 mal Ziluas Vyfalu /Szilváš Újfalu/ dvadsať poddanských domov, dve zemianske kúrie, kostol, faru a školu. Z uvedeného môžeme usudzovať, že súčasťou života farských kostolov bola aj škola, ktorá však ani zďaleka nezodpovedala súčasným podmienkam. Jej poslaním bola predovšetkým náboženská výchova a potreba naučiť deti spievať nábožné piesne. Neskôr sa popri náboženskej výchove v tejto cirkevnej škole deti učili aj čítať, písať a počítať. Vyššie vzdelanie mohli dosiahnuť iba deti zemepánov, prípadne iných vplyvných a majetných ľudí, ktorým rodiny mohli financovať štúdium na školách mimo bydliska a na univerzitách. Poznatkov o silvašskom školstve je pomerne málo. Z kroniky vyplýva, že pred rokom 1744 bola počas reformácie v dedine len reformovaná /kalvínska/ škola.
Po obnovení katolíckej farnosti zanikla a miestne deti začali chodiť do cirkevnej katolíckej školy. Škola bola drevená a značne schátraná. Učiteľom bol kantor, ktorý bol zároveň i kostolníkom a zvonárom. Výstavba novej školy trvala dva roky a otvorili ju roku 1776 súčasne s bytom pre kantora – učiteľa. Deti však nejavili veľký záujem o školu. Potvrdzuje to kanonická vizitácia z roku 1816, v ktorej je uvedené, že do školy chodil iba minimálny počet detí /1 - 5/ a najčastejšie ju pre neúčasť detí na vyučovaní museli zatvoriť.
V roku 1867 bola v Silvaši jednotriedna rímskokatolícka ľudová škola, ktorá mala 84 žiakov. Pozemok na novú školu darovala cirkvi barónka vdova po Augustovi Véčejovi /Vécsey/ Pavlína, rodená Van Dernátová. Bolo to nutné z toho dôvodu, že stará škola spolu s farou roku 1893 zhoreli. Novú školu stavali rímskokatolícki veriaci, pričom grófka Van Dernátová venovala značnú základinu pre školu, učiteľa a chudobných žiakov.
Škola bola postavená na Zakostolnej ulici, na parcele terajšieho čísla domu 23. V prednej izbe /predňa chiža/ domu býval učiteľ, ktorý bol súčasne aj organistom a kantorom v kostole. V zadnej časti domu /zadňej chiži/ bola izba, ktorá slúžila ako trieda na vyučovanie detí všetkých ročníkov spoločne. Ďalšia jednotriedna rímskokatolícka cirkevná škola bola neskôr postavená na Majerskej ulici, pričom učiteľ býval v starom sídle školy až do roku 1912. Vtedy sa presťahoval ku kostolu na parcelu s terajším číslom domu 74, kde býval až do roku 1950. Bola to cirkevná budova pre kantora – organistu. Vyučovanie žiakov všetkých ročníkov v jednej triede pretrvávalo naďalej. Prvým známym učiteľom v obci bol Keresteši /Kersztesi/, ktorý vôbec nevedel po slovensky, a preto deti v škole sa naučili iba maďarský úradný jazyk.  

Škola bola rozšírená o predsieň /prikľet/ a dreváreň, do ktorej žiaci nosili drevo na vykurovanie. /KK, s.115/ Vznik Československej republiky 28. októbra 1918 bol prelomom vo vývoji školstva na území Zemplína, Slivník /Silvaš/ nevynímajúc. Učitelia, ktorí odopreli zložiť sľub vernosti novému štátu, nespĺňali podmienky jazykové a iné, boli prepustení zo školských služieb. V mnohých školách došlo v dôsledku nedostatku učiteľov k prerušeniu vyučovania a stagnácii. Tí učitelia z bývalého uhorského školstva, ktorí ovládali aspoň čiastočne slovenský jazyk či dialekt, prešli nostrifikačnými kurzami slovenského jazyka a skúškami spôsobilosti. Pre nedostatok učiteľov boli prijímaní na voľné miesta pedagógovia z Čiech a Moravy, ktorí tiež neovládali slovenský jazyk a mali problém porozumieť aj miestnemu nárečiu. Deti, ktoré rozprávali zemplínsko- abovským dialektom, im rozumeli len čiastočne. Školy boli bez učebníc, alebo používali české učebnice. Prvé slovenské učebnice sa v Silvaši začali používať až v roku 1921. Školská dochádzka bola povinná pre žiakov od šiesteho do dvanásteho roku veku. Pre žiakov od trinásť do pätnásť rokov bola zriadená opakovacia škola, do ktorej chodili dvakrát týždenne na tri hodiny. Z opakovacej školy sa neskôr stala ľudová hospodárska  škola, ktorá mala žiakov naučiť prakticky viesť hospodárstvo. Tým sa aspoň čiastočne odstránil rozdiel medzi osemročnou školskou dochádzkou v Čechách a šesťročnou na Slovensku. Po vzniku ČSR bola zavedená osemročná povinná školská dochádzka. Všetky ročníky /asi 95 žiakov/ vyučoval učiteľ v jednej triede. „Našťastie“ nechodili všetci pravidelne do školy, a preto ich mohol počas vyučovania zvládnuť.
Napriek tomu, že škola bola majetkom rímskokatolíckej cirkvi, užívali ju a podporovali aj gréckokatolícke rodiny s deťmi. Do školy chodili aj gréckokatolícke deti. Tento pokojný vývoj silvašského školstva trval až do roku 1927, keď gréckokatolíci so svojím farárom požiadali, aby škola bola spoločná, čo malo byť vyjadrené aj v označení na budove školy. Rímskokatolícki veriaci so spoluúčasťou gréckokatolíkov nesúhlasili, ale vyučovanie ich detí v škole umožnili.
Po vzniku Československej republiky bol prvým známym silvašským učiteľom Jenčik. Tomu zodpovedali aj výchovno-vyučovacie výsledky školy. V obci pôsobil až do roku 1926. Napriek tomu, že bol Slovák vychovaný v maďarskej škole, neovládal dobre slovenský spisovný jazyk. Hoci bol človekom dobrosrdečným a svorne nažíval s miestnymi ľuďmi i farárom, jeho nepresné slovenské vyjadrovanie bolo značnou prekážkou vo výchovno-vzdelávacom procese. Po jeho odchode krátko pôsobil na uvoľnenom mieste učiteľ Juraj Pachota,

rý sa narodil v Košiciach 7. marca 1914. V Silvaši pôsobil ako výpomocný učiteľ v školskom roku 1933/1934. Škola zápasila v tomto čase s nedostatočnou kvalifikovanosťou učiteľov a ich slabými morálnymi kvalitami. V roku 1927 nastúpil do obce nový učiteľ Alexander Vargovčík, narodený 4. 1. 1898 v Tulčíku, predtým bytom Sabinov. Bol absolventom učiteľského ústavu a dvojročného konzervatória. Vystupoval ako horlivý katolík a Slovák. Do obce prišiel ženatý s dvomi nezaopatrenými deťmi. Po niekoľkoročnom pôsobení v obci bol zatknutý 24. 6. 1930 a trestne stíhaný za podvod, ktorého sa dopustil ako sčítací komisár pri sčítaní ľudu roku 1930, keď popri oficiálnej odmene vyberal aj poplatok za vyplnenie sčítacieho hárku. Disciplinárne vyšetrovanie voči menovanému nariadil aj Biskupský úrad v Košiciach /ŠA TV, OÚ T, 605/1930 prez./. V školskej práci dosahoval pozitívne výsledky. Prejavoval sa ako veľmi nadaný, ale všetky svoje prednosti využíval vo svoj prospech. Charakterovo bol veľmi prispôsobivý, vedel pomáhať, dokonca aj liečiť. Považoval sa za veľkého autonomistu a hlinkovca. Osobitne aktívne svoje myšlienky presadzoval po vyhlásení autonómie Slovenska 6. októbra 1938. Vtedy vyhlasoval: „ Kto Slovensko nemiluje, nech sa z neho vysťahuje“. Ukázalo sa však, že po viedenskej arbitráži 2. 11. 1938 sám emigroval do Maďarska, pričom zanechal v Silvaši nielen rodinu, ale aj kopu dlžôb. Na Slovensku ho považovali za zradcu, v Maďarsku ho za jeho politické aktivity vyznamenali ako „debrecéni vitéza“. /Kronika, s.26/ Od nástupu učiteľa Alexandra Vargovčíka sa v škole začalo dvojsmenné vyučovanie. Druhú smenu vyučovala pomocná učiteľka M. Štefančíková, ktorá v škole pôsobila len krátko a roku 1930 odišla. /KK, s. 115/ Vystriedala ju česká výpomocná učiteľka Zdenka Veselá. Pochádzala z Moravy a v Silvaši pôsobila v rokoch 1930 – 1937. /KK, s. 116, 117/

Populačný vývoj však rýchlo napredoval a v roku 1934 už miestna dvojtriedna škola nepostačovala. Preto bolo navrhnuté, aby vyprázdnený kaštieľ rodiny baróna Véčejiho /Vécsey/ bol zakúpený pre školu. Tento problém riešila komisia vyslaná školským inšpektorátom a tá rozhodla, že kaštieľ môže slúžiť
na tento účel. Napokon bol odkúpený za 50 tis. Kč od
advokátov Fuchsa a Poláka z Prešova, ktorí ho v tom
čase vlastnili. Kúpa sa realizovala splátkami tak,
že polovicu uhradila obecná pokladnica a druhú školská
stolica. Výhodou novej školy bolo, že v nej boli
zriadené aj byty pre učiteľov.
Škola v kaštieli, ktorú otvorili roku 1934, bola už
spoločným majetkom rímskokatolíckych a gréckokatolíckych
veriacich. /Kronika, s. 24/ V kaštieli boli otvorené
tri triedy rímskokatolíckej a gréckokatolíckej ľudovej
školy, ktoré v obci existovali až do skončenia druhej
svetovej vojny /KK, s. 116/. Tretiu triedu vyučovala česká
pomocná učiteľka Eleonóra Koutná, ktorá na škole pôsobila
v rokoch 1937 – 1939. Po vzniku I. slovenského
štátu musela ako česká učiteľka zo Slovenska odísť.
V období predmníchovskej ČSR a I. slovenského
štátu v obci pôsobili ešte títo učitelia: Marta Letková,
definitívna učiteľka /1937 – 1939/, Vojtech Závadský,
definitívny učiteľ, organista, správca školy v rokoch
1939 – 1947 a Andrej Ostrožovič, definitívny učiteľ,
organista, záhradkár /1939 – 1943/. Naposledy menovaný
bol v obci veľmi obľúbený, ale roku 1943 ho preložili
za správcu školy do Plechotíc.
V rokoch medzivojnovej ČSR bola v obci rímskokatolícka
ľudová škola. Po založení gréckokatolíckej farnosti
v Kuzmiciach roku 1924 sa postupne na jej správe
začali podieľať aj veriaci tejto cirkvi. /KK, s. 119/ Na základe
dohody mali v novej škole gréckokatolíci jedného
učiteľa, ktorý viedol deti ku gréckokatolíckemu rítu
a modlitbám. Problémom však bolo, že do roku 1939
a ani neskôr sa toto učiteľské miesto nepodarilo gréckokatolíkom
obsadiť. Preto túto úlohu musel prevziať
jeden z rímskokatolíckych učiteľov, ktorý sa so žiakmi
modlil v cirkevnoslovanskom jazyku. /Kronika, s.25/
Chod školy riadila miestna školská stolica, ktorej
predsedal silvašský rímskokatolícky farár, podpredsedom
bol kuzmický gréckokatolícky kňaz a zapisovateľom
správca – učiteľ v Silvaši. Jej členovia boli volení
na tri roky. /Kronika, s. 25/
Po 2. 11. 1938, ktorý vošiel do dejín ako viedenská
arbitráž, vývoj v Silvaši smeroval k vzniku I. slovenskej
republiky. Na oklieštenom území Slovenska i Trebišovského
okresu táto napokon vznikla 15. marca 1939.
Najväčšou prekážkou v duchovnom a vzdelávacom
napredovaní obce a jej občanov boli zložité politické
a hospodárske pomery. V obci naďalej pôsobil kňaz
Eduard Sedlák, ktorý udržal ľud v ťažkých predvojnových
rokoch na potrebnej mravnej a spoločenskej
úrovni. Jeho zásluhou nedošlo k neprístojnostiam ani
po vzniku druhej svetovej vojny. /Kronika s. 27/
Počas druhej svetovej vojny pôsobili v škole viacerí
učitelia: Helena Maheľová, pomocná učiteľka /1943 –
1944/, Marcel Kuchár, definitívny učiteľ /1943/, Božena
Súlová, pomocná učiteľka /1941 – 1943/, Galajdová,
pomocná učiteľka /1943 – 1945/. Osobitné miesto
v histórii školy patrí Jánovi Iľkovi, rodákovi z Bačkova,
ktorý prišiel do obce ako definitívny učiteľ 1. 9. 1944
a spolu s občanmi prežil všetky útrapy počas prechodu
frontu. Do roku 1947 bol učiteľom a po odchode Vojtecha
Závadského sa stal riaditeľom školy.

Návrat na obsah | Návrat do hlavnej ponuky